Ako vytvoriť fungujúcu menu

Je možné vytvoriť takú menu a menovú politiku, v ktorej nebude možné zadlžovanie štátov, občanov a firiem a nevznikne fi

nančná kríza?

O týchto možnostiach sa dozviete nižšie. Najskôr však musíme analyzovať dôvody, prečo súčasná celosvetová menová politika nefunguje, prečo vznikajú finančné krízy a prečo sú štáty, firmy aj bežní občania neustále zadlžení. Ako je možné, že celý svet žije na dlh, trápi nás vysoká nezamestnanosť a opakujú sa svetové finančné krízy?

Kľúčové pojmy: Dva druhy peňažného obehu

 

Pre pochopenie toho, prečo súčasný systém zlyháva, je nevyhnutné jasne rozlišovať medzi dvoma formami obehu peňazí:

• Reálny obeh peňazí: Predstavuje peniaze, ktoré majú k dispozícii pracujúci ľudia, bežní občania a malé či stredné podniky. Sú to peniaze, ktoré sa aktívne "točia" v ekonomike – ľudia za ne nakupujú tovary, potraviny, platia za služby a energie. Tento obeh priamo poháňa reálnu ekonomiku, udržuje zamestnanosť a podporuje tvorbu skutočných hodnôt.
• Pasívny obeh peňazí (zmrazený kapitál): Predstavuje peniaze, ktoré sú odčerpané z reálnej ekonomiky a hromadia sa na účtoch nadnárodných korporácií, gigantických firiem a úzkej skupiny miliardárov. Tieto peniaze „ležia ladom“, nepodieľajú sa na každodennom obchode bežných ľudí a nevytvárajú prácu v lokálnom prostredí. Ich stiahnutie zo systému spôsobuje katastrofálny nedostatok peňazí v reálnom obehu.

Základné fakty o tom, ako funguje tlač, emisia peňazí a obchod

1. Americký FED (Federal Reserve System) tlačí doláre, ktoré nie sú kryté zlatom. Kryť ich ani nemožno, lebo neexistuje dostatok zlata na krytie a bolo by ich len obmedzene, take by sa rýchlo vyčerpali z reálneho obehu. Ich hodnota sa určuje len na základe dohody medzi predajcami a kupujúcimi surovín, tovarov a služieb. V podstate hodnotu dolára v prvom rade diktuje cena ropy. Od ropy sa totiž odvíja celá doprava, a tým pádom aj priemysel (keďže každý tovar je potrebné prepraviť). Ropa sa navyše využíva na výrobu plastov, chemikálií a ďalších produktov. Od ceny ropy sa následne odvíjajú ceny všetkých ostatných surovín a služieb.
2. Cena ropy (a tým aj reálna kúpna sila dolára) je určovaná dohodou veľkých hráčov a nezávisí priamo od množstva peňazí v obehu, ani od oficiálnych vyhlásení o inflácii či deflácii.
   Príklad: Ak sa štáty produkujúce ropu (OPEC) dohodnú na znížení ťažby, cena ropy stúpne pre celý svet bez ohľadu na to, koľko peňazí práve vytlačila Európska centrálna banka alebo FED.
3. Oficiálna inflácia a deflácia (ktorú vyhlasuje FED alebo národné centrálne banky) sa v praxi neodvodzuje čisto matematicky z celkového množstva peňazí, ako si mnohí ľudia myslia. Často ide o účelové vyhlásenie. Aj keď je v reálnom obehu peňazí menej (lebo uviazli v pasívnom obehu), ceny v obchodoch neklesajú, ale neustále sa zdražuje, čo v konečnom dôsledku spúšťa finančnú krízu.
4. FED, ECB (Európska centrálna banka) a iné centrálne banky dostávajú nové peniaze do obehu výhradne cez úročené pôžičky. Peniaze teda nevznikajú ako odmena za prácu, ale ako dlh.

Dôsledky súčasného systému

Americký FED, ako aj ECB a ostatné centrálne banky, emitujú (vytvárajú) nové peniaze tak, že ich požičiavajú komerčným bankám. Cez ne sa potom peniaze dostávajú k štátom, firmám a občanom vo forme úverov.

Týmto spôsobom sa peniaze spočiatku dostávajú do reálneho obehu. Každému, kto tvorí hodnoty alebo má čím ručiť (napr. nehnuteľnosťou), banky ochotne požičajú. Na určitý čas je medzi bežnými ľuďmi dostatok peňazí. Ľudia pracujú, stavajú, ťažia a nakupujú. Tým rastie celá ekonomika.

Centrálne banky sa situáciu snažia zachrániť tým, že hľadajú nových dlžníkov – napríklad získavajú nové štáty, aby si požičali a dodali tak nové prostriedky do reálneho obehu. Ak si už však požičal takmer každý, peniaze z reálneho obehu rapídne rýchlo miznú a presúvajú sa do pasívneho obehu (na účty miliardárov, ktorí ich už nemajú ako vrátiť do reálnej ekonomiky, keďže bežní ľudia sú predlžení). Nastáva kríza.

Ľudia prichádzajú o prácu, pretože v reálnom obehu už nie sú peniaze, za ktoré by si niekto kúpil ich produkty. Situácia by sa dala riešiť defláciou (zvýšením kúpnej sily peňazí) alebo zlacnením energií. Namiesto toho sa však vyhlasuje inflácia a banky zvyšujú úrokové sadzby. V skutočnosti by hodnota peňazí mala rásť, lebo v reálnom obehu ich je málo, ale trh reaguje opačne – predáva sa menej, a tak predajcovia zvyšujú ceny, aby si udržali zisky.

V tomto momente by banky mali prestať úročiť úvery, pretože dlhy nie je matematicky možné splatiť. Dôsledkom je, že ľudia krachujú, prichádzajú o reálne majetky (domy, pôdu) a tie prechádzajú do rúk bánk a veriteľov.

Úloha korporácií a prechod peňazí do pasívneho obehu

Druhou stranou mince sú obrovské firmy (automobilky, energetické monopoly, internetoví giganti). Títo hráči si vytvorili dokonalé systémy na vysávanie peňazí z reálneho obehu. Nahromadia miliardové zisky, ktoré "zmrazia" na svojich účtoch – a presne tu peniaze prechádzajú do pasívneho obehu. Bežný človek a malá firma potom krachujú, lebo nemajú hotovosť na výmenu tovarov a služieb. Vzniká obrovský nepomer: bohatstvo miliardárov v pasívnom obehu neustále rastie, zatiaľ čo reálny majetok a dostupné peniaze pracujúcej triedy sa zmenšujú.

Treba si uvedomiť, že skutočné hodnoty sú tvorené ľudskou prácou, prakticky z „ničoho“. Hoci sa produkuje stále viac (HDP rastie), kríza pretrváva, lebo je kritický nedostatok peňazí v reálnom obehu. Obyčajní ľudia nedokážu zabezpečiť svoje prežitie, pretože peniaze, ktoré potrebujú na nákup základných potrieb, sú uzamknuté v pasívnom obehu a ceny neustále stúpajú.

Jednoduché riešenie na nápravu systému

Tento nedokonalý systém má prekvapivo jednoduché riešenie:

1. Peniaze nesmú do systému vstupovať cez dlh. Nové peniaze musia byť prideľované priamo do reálneho obehu ľuďom, rovnakým dielom.
2. Zavedenie základného príjmu na udržanie reálneho obehu. Pretože veľké firmy budú vždy sťahovať časť peňazí do pasívneho obehu (hromadením), musí sa do reálneho obehu neustále dodávať nový prúd peňazí. Keď ekonomika vyprodukuje nové tovary (rastie HDP), v rovnakej hodnote sa natlačia nové peniaze a rozdelia sa ľuďom. Každý sa predsa podieľa na tvorbe HDP, minimálne ako konzument.

Pravidlá pre reguláciu trhu a udržanie stability

Aby nová menová politika neskolabovala, musia platiť prísne pravidlá:

• Objem peňazí podľa HDP: Množstvo nových peňazí dodaných do reálneho obehu sa určuje podľa reálneho rastu HDP.
• Nulová inflácia: Ceny ropy a základných komodít sa musia regulovať. Zákonom povolená inflácia aj deflácia by mala byť 0.
• Zákaz úrokov: Poskytovanie neštátnych pôžičiek s úrokom bude zakázané. Na veľké projekty bude možné získať len štátnu bezúročnú pôžičku.
• Zdanenie pasívneho obehu: Akékoľvek nadmerné hromadenie peňazí na účtoch (pasívny obeh) bude progresívne zdaňované. Čím viac peňazí leží ladom na účte, tým vyššie budú dane. Pre bežných, nemajetných ľudí to znamená takmer nulové dane. Peniaze by boli nútené presúvať sa z pasívneho späť do reálneho obehu.
• Podpora lokálnej ekonomiky: Zdanenie gigantov vyrovná šance. Malé lokálne firmy získajú výhodu, čím sa bohatstvo začne lepšie prerozdeľovať. Výroba sa stane ekologickejšou, lebo sa nebude všetko dovážať z diaľky, ale vyrobí sa to najlacnejšie lokálne.
• Zjednodušenie byrokracie: Automaticky sa zruší povinnosť registračných pokladníc a kontrol. Na konci roka sa jednoducho zdaní iba prebytok peňazí v pasívnom obehu na účtoch.

Ako tento systém zaviesť do praxe?

Najideálnejším spôsobom je zavedenie tohto systému na úrovni štátu. Vďaka dnešným počítačom je možné zaviesť neskorumpovateľnú priamu demokraciu, kde si občania priamo určujú zákony bez potreby politických strán a zástupcov.

Systém je však možné úspešne spustiť aj zdola formou komunitnej meny:

1. Nová mena (napr. Nová Koruna – NK) sa prideľuje každému členovi priamo do reálneho obehu v rovnakom množstve.
2. Nákup meny musí byť výhodný (napr. v pomere 1 EUR = 2 NK). Emitent za získané eurá nakúpi reálne komodity (napr. pohonné hmoty) a rozdelí ich občanom.
3. Hodnota NK bude striktne kopírovať hodnotu eura (žiadne podliezanie cien služieb).
4. Keď nastane rozmach obchodu a mena sa stabilizuje, jej kurz sa môže osamostatniť, aby nekopírovala infláciu eura.

Na to, aby ľudia tieto nové peniaze chceli, štát by musel garantovať ich krytie reálnymi zdrojmi. Ak by napríklad štát vlastnil elektrárne a určil by nízke ceny energií pri platbe v novej mene, ľudia by si okamžite znížili náklady, stali by sa konkurencieschopnými a hodnota meny by prudko posilnila.

Historický dôkaz: Experiment vo Wörgli

Tento systém už bol odskúšaný v praxi. V 30. rokoch 20. storočia podnikli nasledovníci teórie Silvia Gesella experimenty s peniazmi nezaťaženými úrokmi.

---

Vulgárnosti a reklama budú vymazané. ( * povinné)

Meno: *
E-mail:
	Odoslať

---

Laco

13.5.2014

13:56:32

Jozef Kodaj
Keby si ľudia nepožičiavali, tak by nemali čím obchodovať. Peniaze zaručujú spravodlivú výmenu hodnôt. Lebo postaviť auto je náročnejšie ako postaviť motorku. Takže sa to meria na peniaze. Avšak odísť z tohoto systému je nemožné, lebo štát si stále pýta peniaze za dane a poplatky. Takže aj keby sme chceli odísť štát nám to nedovolí. Preto si treba uvedomiť že peniaze niesu zlé. Len treba vedieť ako ich dostávať do systému. Dostávať do systému sa preto nesmú prostredníctvom bánk, ktoré vlastnia alebo spravujú len niektorý ludia, ale musia sa dostávať spravodlivo každému. Ak preniaze začneš pridelovať každému, tak nebudú dlhy a nebude sa na tom obohacovať len malá časť bankárov.

Jozef Kodaj

ipospluspobox.sk

5.5.2014

21:46:38

Čo by sa stalo,keby si ľudia nepožičiavali a žili z toho čo zarobia a z toho čo si vypestujú tak ako to bolo v minulosti?